Mária Kostovčíková
darujem samotu
Darujem samotu... Nie chalúpku pod lesom, poznačenú zubom času. Samotu duševnú. Pošlem, poštovné na môj účet.
Považujú ma za kreatívnu osobu, čo som zatiaľ prezentovala vo svojej fotografickej vášni a závislosti .Som narodená v znamení barana, všetky zlé vlastnosti, typické pre toto znamenie sa snažím využiť v dobrom slova zmysle. Na blogu chcem písať veselo i poloveselo, možno niekedy i vážne. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Darujem samotu... Nie chalúpku pod lesom, poznačenú zubom času. Samotu duševnú. Pošlem, poštovné na môj účet.
Potulky stovežatou Prahou nemajú konca,kraja. Každý kút, podchod, stará ulička vykúzli v mojich očiach očarenie. Vie ma uchvátiť skrytou krásou, ktorú tam opakovane hľadám. A stále nájdem...
Moje pokusy pri fotení prešli fázou pokusov so starým objektívom- čírou náhodou nájdeným Heliosom. Nasledoval pokus o multimediálnu prezentáciu, neúprosný boj laika s pojmami pre mňa neznámymi.
Choroba našej doby...Strácame príliš veľa času nariekaním, že žiadny nemáme... citát-Anna Seghersová
Dnes budem stručná, vložím len pár fotiek z mojej výstavy KOSTIČKOVINY, pohľad, akým ja vidím zákutia nášho mesta.
Snažím sa svoj blog písať systémom„daj mi fotku,napíšem k nemu príbeh, ukáž mi fotku,napíšem k nemu príbeh“.Preto som prijala výzvu napísať blog k tejto fotografii.
Mnoho mojich snov ma zaujmú až tak, že mi utknú v hlave. Potrebujem o nich rozmýšľať, premietať si ich opakovane, nájsť, čo mi symboly v nich chceli pošepkať. I tie desivé, i tie hrejivé na duši.
Praha je mojím obľúbeným miestom, kde sa rada túlam. Snažím sa zachytiť toto mesto miest mojím pohľadom, trošku iným.
V každom z nás (alebo len u mňa?) bojujú dva dva svety. Zaváňa to možno náznakom nemenovanej psychiatrickej diagnózy, ale tak to vnímam ja. Celý život žijeme chtiac, nechtiac, na tvári s maskami, ktoré meníme podľa situácie.
Každý z nás by mal vystúpiť z vlastného tieňa, opustiť svoju komfortnú zónu.Aký spôsob si vyberie, už záleží na samotnom človeku. Stačí len kúsok odvahy, sama seba nakopnúť, a ideme na to.
Celý život čakáme...Čakáme, uvažujeme, nežijeme, existujeme...A priznajme si, že náš život prežívame v strachu a neopodstatnených obavách.
Majiteľ fotoaparátu (zámerne sa vyhýbam slovu fotograf),vie, o čom píšem.Fotografovanie je kúzeľná záľuba, podporujúca kreativitu jedinca, možnosť sebarealizácie. Hra s obrázkami,svetlom a svetom okolo nás.I ja som jednou z nich.
Aj v bežnom živote môžeme zažiť pocity paniky , neistoty, frustrácie. Hlavne, keď to čakáme najmenej, skosí naše sebavedomie až k zemi. A zo samého dna sa ťažko odráža...
Za každým oknom iný príbeh...Žijeme uzavretí v klietkach, brlôžkoch, čo príbytok, to iný osud,životný príbeh...Poznáme zväčša len ten svoj, bez záujmu o pocity, trápenia tých, ktorých oddeľuje len tenká stena.
Skáčem spontánne do hlbokej vody s mojím príspevkom do do môjho blogu.Pozor, som neplavec,budem potrebovať pomoc.....SOS.Možno moje písanie zaujme, možno nie, čas ukáže.Vstúpte do otvárajúcich sa dverí mojej trinástej komnaty.....
Fotografia na tému-bohatstvo....Téma fajn, ale ako ďalej?Preniesť slovo do reálnej podoby?Nechám myseľ voľne plynúť. Nápady prichádzajú, odchádzajú, niektoré zahadzujem priamo z hlavy do odpadkového koša.On je najlepší pomocník...
Blíži sa deň Pamiatky zosnulých. Kvetinári majú plné ruky práce ,pokladnice sa plnia. Naše rozhovory sú o tom,kde,ako,za koľko. Kahance,sviečky sa míňajú rýchlejšie ako teplé rožky za starých čias,ešte za koruny alebo za haliere.