detstvo navždy...

Autor: Mária Kostovčíková | 20.11.2016 o 13:31 | Karma článku: 3,10 | Prečítané:  261x

Snažím sa svoj blog písať systémom„daj mi fotku,napíšem k nemu príbeh, ukáž mi fotku,napíšem k nemu príbeh“.Preto som prijala výzvu napísať blog k tejto fotografii.

         

     Detstvo je sen, ktorý bol kedysi skutočnosťou... citát od neznámeho  

                     Rodíme sa ako deti, bytôstky, odkázané na starostlivosť iných, a podobne svoj život i končíme...Ale čo s časom, medzi tým? Nostalgické spomienky na detstvo...Málokomu sa podarí povedať, že jeho detstvo bolo šťastným obdobím života. Život neraz prinúti jedinca s malým počtom rokov, ale neprimeraným osudom dospieť skôr.  Napriek tomu kúsok dieťaťa ostáva v každom z nás, počas celého nášho bytia. 

                  A tak sa túlajú po našom svete deti s dušou dospelých,s očami smutnými z prežitého. Z toho,čo im ešte život ,potvora jedna, nemal nadeliť. Smútok v očiach ostane, oči sú zrkadlom našej duše. V mysli si ich zatláčame do najhlbšieho úzadia. Do najhlbšieho priečinku. V dospelosti veľká radosť pre psychológov a psychoanalytikov. Záleží len na ich silnej vôli, neodovzdania sa osudu, snahy neospravedlňovať svoje životné chyby v dospelosti výhovorkami na ťažké detstvo. Veľa slávnych ľudí vyrastalo ako deti s ťažkým osudom, od Marylin Monroe, Johna Lennona...

                Každý, (myslím nesúceho bremeno detstva) potrebuje napriek silnej osobnosti pomocnú ruku. Možno práve intuitívne príde tá správna ruka, od pravého človeka, plného empatie .„Nehodnoť môj život, keď si neniesol moje bremeno, nekráčal v mojích topánkach, mojou cestou“.Skutočne pochopiť nás môže len človek, nesúci si podobný batoh strastí a bolestí. Snáď to bude človek navonok veselý, sršiaci energiou, avšak  s Pandorinou skrinkou strastí z dávnych čias minulých..Ale srdcom otvorený dokorán. A ochotou venovať nám kúsok svojho času.

           Buďme vďační,napriek nie práve ideálnemu začiatku života za ten kúsok veselého dieťaťa, driemajúceho v každom z nás. Môžme cestou z práce kopať do gaštanov, kráčať po obrubníku, i vyskúšať naše šľapaje v blate. A čo tak skúsiť šmýkať sa na ľade?

           Skúsme v sebe nájsť pokoj duše. Je to moja obľúbená fráza, nechtiac sa mi stále vtiera do písmenok. Pravdepodobne preto, že ho stále hľadám, nájdem, strácam.

           Neexistuje hranica medzi detstvom a dospelosťou. Kde je tá hraničná čiara? Občiansky preukaz?Osemnásty rok života? V deťoch by však nemali byť skúsenosti dospelého, naopak v dospelosti sa snažme byť aspoň na chvíľu deťmi. Tento dar si musíme vypestovať sami, kvôli sebe,i kvôli našim deťom.

           Čo nedalo naše detstvo nám, darujme našim deťom. Nie drahými darmi, ale istotou, že sme tu stále pre nich, i keď sme už naoko prestrihli pupočnú šnúru. Nemyslím tým tzv. opičiu lásku. Nechajme im krídla, keď na to príde čas. Vyvarujme sa chýb, ktoré na nás zanechala vlastná minulosť.

        Taký je náš svet. Nevyhovárajme sa na spoločnosť, pozametajme si pred vlastným prahom. Pozrime najprv,  čo deje u nás doma.

      „ Ak chceme vychovávať svoje deti, je potrebné, aby sme sa tiež stali deťmi.“

              

             

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Brusel vyšetruje dotácie pre Jaguar v Nitre. Môžu Briti odísť?

Európskej komisii sa nepozdávajú 130-miliónové dotácie ani súvisiace investície za pol miliardy eur.


Už ste čítali?